Silný severný vietor im pod šaty vháňal chlad a do očí vločky snehu. Po čase sa zastavili a rozhodli že takto sa ďaleko nedostanú pokiaľ im cestu spomaľuje brodenie hlbokým snehom. Rozhodli sa teda pre výrobu snežníc. Úlohy sa zhostili dvaja hraničiari Isa a Kriss a za pomoci provizórnych vetvičiek a rozpletených povrazov sa im podarilo vyrobiť „niečo väčšie na nohy, ktorého účel síce na prvý pohľad nebolo poznať", no v snehu sa im v tom šlo o čosi lepšie, keďže sa im nohy nezabárali do hlbokých závejov.

Medzitým si skupina dopriala chvíľku odpočinku a niečo málo zjedla zo svojich zásob. Zima a počasie tu však boli nehostinné. Nebyť mocných kúziel členov družiny, ktoré im umožnili cítiť sa príjemne i v takom mraze kde by do hodiny pomreli od chladu tak by sa ich putovanie skončili už pred časom. Putovanie družiny sa hraničiari snažili viesť po hrebeni hory.

Silný vietor sa ich snažil strhnúť do priepasti pod nimi, sneh a ľad im vháňal do očí a hustá hmla im obmedzovala výhľad na minimálnu hranicu. Aby nezablúdili, rozhodli sa teda priviazať navzájom lanom a putovať tak v rade za sebou. Neskôr sa toto rozhodnutie ukázalo ako správne pri zasneženej rokline na ktorú narazili. I keď to znie neuveriteľne, Isovi sa podarilo nájsť v hlbokom snehu veľký kameň a tým, že ho hádzal pred sebou zistil jak široká je asi roklina. Isa sa priviazal o lano a skočil. Roklina bola úzka, no nepripravených by iste pohltila v svojich útrobách. Za Isom ju preskočil plavným skokom mních  a následne aj ostatní, istení lanom. Iba Marduk v ťažkom brnení ťažko funel ako ho skupina vyťahovala lanom nahor.

Prvú noc prespali v malej zaviatej rokline zabalený v deke a bez kúzla, ktoré by im umožnilo cítiť sa i tu príjemne by istotne pomrzli. Ráno pojedli o čosi viac stravy aby doplnili síl za celodennú námahu a Kriss sa rozhodol, šetriť jedlom, keďže nikto nevedel ako ďaleko pred nimi je cieľ ich cesty – kamenná veža služobníkov pána M. Používajúc talent hraničiara prehovoril zvieracím jazykom k svojmu orlovi a prikázal mu nájsť a skoliť nejakú drobnú zver ak by na niečo natrafil. Možno to bola iba náhoda, alebo dar od jeho boha, orol sa však vrátil do hodiny s mŕtvym snežným zajacom v pazúroch. Natešený Kriss výskal od radosti no len do chvíli, keď zistil, že ho nemá ako upiecť. Studené napol zmrznuté mäso odložil preto do batoha. „Áaach či by som si len teraz dal chutné chrumkavé pečené kuriatko“ bedákal Isa. „Bude ti musieť stačiť aj tvrdé nasolené mäso a tvrdý chlieb“ odpovedal mu Bushido. „V kláštore sa ti často krát ani takéto jedlo nedostane, buď preto zaň vďačný“.
Už-už sa chystala skupina siahnuť do svojich zásob pre míňajúce sa potraviny keď ich naraz prekvapil Marduk svojou veľkou mocou. Sadol si k rozjímaniu a pokornou prosbou a neskonale tvrdou vierou v svojho boha, ktorý mu zveril dar určitých magických schopností vyčaroval pred prekvapenou družinou kopu jedla. Pečené kurence, opekané mäso, lahodné omáčky, ovocie i čerstvý chlieb, to všetko bolo odrazu pred nimi na malom skromnom klerikovom obrúsku. „Na čo čakáte? Kým to vychladne?“ spýtal sa Marduk s úsmevom. Druhovia sa na chutné hody vrhli ako šelma na svoju korisť.

Posilnení chutným jedlom i oddychom pobrali sa ďalej. Kúzlo, ktoré im umožňovalo cítiť sa v takomto zúrivom počasí príjemne k tomu pridalo a družine sa odrazu cesta hrebeňom hory nezdala ani taká nepríjemná. O smrteľných nebezpečenstvách a nástrahách divočiny sa dozvedeli už o pár hodín neskôr. V hustej hmle na hrebeni hory, prudkom vetre a neustávajúcom snežení sa len ťažko odhaduje čas. Mohlo to byť okolo obeda, možno neskôr, kedy sa z hustej hmly pred nimi objavil gigantický vták a zaútočil na druhov. Na svojich obrovských krídlach, ktoré by v nečase chránili pred dažďom dva vozy i s koňmi sa zniesol pred druhov. Jeho pazúry, ostré ako dýky a zobák veľkosti konskej hlavy sa vrhli na druhov vidiac v nich chutný pokrm v tejto nehostinnej krajine. Iba Bushidova obratnosť mu pomohla, že obišiel útokom s iba rozdriapaným ramenom a hlbokou ranou v boku. Začal sa neľútostný boj na život a na smrť. Skupina vedela, že pred mohutným vtákom neutečie a pokiaľ sa jej nepodarí zdolať ho bojom, potom padnú všetci do jedného. Zúrivé rany dopadali na lietajúceho tvora, Bushido zasadzoval rany svojimi rukami, Marduk povolal na pomoc veľké kladivo, ktoré sa zjavilo po jeho boku a spolu s ním sa vrhol palcátom na príšeru. Kriss, ktorý zvieral oba meče sekal zaslepený snehom a vetrom a zasadzoval rany tak isto ako čarodej a Isa zasypávali tvora strelami z luku a Krakonošovej čarodejnej paličky. V tom sa im však za chrbtom objavil druhý podobný tvor. O kúsok menší no zaútočil na družinu z druhej strany. Prekvapený Isa sa rozhodol zotrvať na mieste napriek tomu, že jeho telo pokrývali mohutné šrámy po pazúroch vtáka. Boj netrval dlho, no o to bol hrozivejší. Prvého tvora zabili práve vo chvíli keď sa za nimi zviezol k zemi mŕtvy Isa. Jeho telo bolo skrvavené a nieslo mohutné šrámy. Druhovia poklesli na duchu no nemohli teraz zaváhať, boli na pokraji síl a iba viera a odhodlanie ich držalo pri živote. S vypätím všetkých síl napokon porazili aj druhého mohutného vtáka, no ich druh ležal mŕtvy na zemi.

„Cieľ cesty nemôže byť ďaleko, skúsim ho kus poniesť “ navrhol zranený Bushido. Husté sneženie a nehostinná príroda by prikryli o chvíľu jeho telo a my by sme nemali nikdy možnosť pokúsiť sa za pomoci mocných síl priviesť späť jeho ducha, alebo aspoň slušne pochovať jeho telo. Ostatní súhlasili a družina sa pobrala ďalej. O necelú hodinu skutočne narazili na mohutnú čiernu kamennú stavbu. „Šťastie je na našej strane“ riekol Marduk. "Na vežu sme natrafili asi iba náhodou, pretože v tomto počasí nie je vidno na viac ako 100 stôp“. A skutočne veža sa pred nimi týčila zhruba v tejto vzdialenosti. „Mohli sme tu putovať do skonania sveta a nikdy by sme ju nenašli“ doplnil a druhovia si až teraz uvedomili túto krutú skutočnosť a striasli sa pri pomyslení na akú riskantnú výpravu sa dali a čo by ich ešte za hustým snehovým závojom mohlo čakať.

Kruhová kamenná stavba nebola ani tak mohutná ako očakávali. Možno boli jej základy ukryté hlboko pod snehom a týčila sa asi do výšky 40 stôp. Jediný viditeľný vchod, ktorý viedol do útrob veže sa týčil vysoko nad nim pod špicatou strechou. Dvere a pred nimi malý balkón.

Skupina sa rozhodla, že sa tam pokúsia dostať za pomoci lana a kotvičky. Skutočne sa im po chvíli podarilo kotvičku zachytiť na vysunutom balkóne a Bushido sa počal šplhať nahor.
Keď dosiahol dverí, otvoril ich aby zistil či nie sú uzamknuté. Drevené okované dvere sa s vrzgotom otvorili a vo vnútri odhalili mníchovi kruhovú miestnosť ktorú osvetľovali dve horiace fakle na stenách osvetľujúce miestnosť. V jej strede sa nachádzali dva odporné tvory vzhľadom pripomínajúce žaby stojace na dvoch nohách. Tie na počudovanie nejavili známky agresie no nekompromisne silným ľudským hlasom zahučali zborovo: „Heslo!“.
Bushido prekvapene zamrkal. „Heslo, ach áno, jasné, heslo samozrejme viem, len ma nechajte vydýchnuť po dlhej a namáhavej ceste“ snažil sa oblafnúť strážcov. Mních však nikdy nebol dobrý v klamaní a jeho úmysel bol očividný. „Heslo!“ požadovali ihneď strážcovia tajnú formulku. „Hneď to bude, tu ho mám napísané aj kolega ho vie“ odpovedal a zavrel z vonku za sebou dvere. „Zle je, chcú po mne heslo!“ snažil sa rýchlo zakričať na skupinu dole.
To už však Krakonoš za mumlania akéhosi kúzla vložil Krissovi do úst malého pavúka namočeného v živici a ten ho s nechuťou zjedol. Kriss o chvíľu nato vedel liezť po stene ako pavúk a rýchlo vyliezol k Bushidovi práve vo chvíli zúfalého volania. Postavili sa bok po boku a vošli dnu. Podišli k dvom strážcom – žabám a po ceste vraveli:“.... heslo je....smrť!“ a ako jeden sa vrhli každý na jedného prekvapeného strážcu. V tom čase už nahor liezol aj Marduk a Krakonoš a vošli dnu v bojovej vrave. Krakonoš zamumlal nejaké zaklínadlo a zo zeme sa počali driapať akési chápadlá a chytať prekvapených strážcov. Tí im podľahli a uväznení v objatí mocných chápadiel sa stali zaraz bezbrannými. Skupina rozhodne nehodlala túto výhodu zahodiť a presne mierenými ranami skolila dve príšery behom krátkej chvíle. Po boji sa druhovia rozhliadali okolo, no z miestnosti neviedol žiadny iný východ, žiadne schody, nič. Iba naproti v stene si všimli malého výklenku. V ňom našli list ktorý ich doviedol na stopu, že záhadný pán M. Ktorý im už dlho strpčuje život sa nachádza v pevnosti v na pohodí Thunder Peaks. Znavení celým dňom i ťažkými bojmi ktoré utrpeli sa rozhodnú oddýchnuť si vo veži. Tu sa rozhodnú na ďalšom postupe. Napriek tomu, že je tu istá pravdepodobnosť neúspechu zoslania mocného kúzla Krakonošom sa rozhodnú neriskovať dlhú cestu nehostinnou zimnou a nebezpečnou krajinou ale podstúpiť rituál mocného zaklínadla, ktoré by ich malo premiestniť na dané miesto ihneď. Po dohode a plánovaní nakoniec zvolia miesto, dobre známe všetkým členom. Miesto, ktoré už toľko krát navštívili a ktoré videli veľa krát. Miesto pred bránami Arabelu. Tam zamieril Krakonoš svoju myseľ, svoju predstavu a počal sa mumlať silné kúzlo. Chvíľu sa nič nedialo, no zrazu druhov oslepil mohutný biely záblesk, ktorý ihneď pominul. Druhovia stáli pred bránami Arabelu. Krakonoš, Marduk, Kriss aj Bushido držiac zosnulého hraničiara Isu.

Only registered users can write comments.
Please login or register.

Powered by AkoComment!