O Krissovi vedeli len toľko, že stretol dávnych priateľov a pomáha im s plnením nejakej úlohy. „Zastavil sa tu predvčerom, že pokiaľ sa niekam poberieme, máme mu zanechať u hostinského odkaz a že nás vyhľadá“ ozrejmil Krakonoš. Priatelia sa rozprávali a prekrikovali jeden cez druhého, každý sa chválil svojím malým dobrodružstvom ktoré doteraz zažil. Zjaec v tichosti rozprával o zlodejskej guilde v meste, ktorá vraj má svoje vetvy všade a tiež o stretnutí s jedným z nich. Krakonoš strávil uplynulý čas štúdiom magických síl a kúziel. „A taktiež som si priniesol niečo zo svojej chutnej kuchyne!“ zaškeril sa a odhalil tak malé flakóniky a zvitky ukryté pod ním. „Ukáž, čo to je“ začal sa sápať Isa po jednom z nich ale Krakonoš mu len treskol po paprči a plášť opäť zahalil. Skupina pila dlho do noci a zvažovala svoj plán opustiť mesto pred blížiacou sa hrozbou. Zatiaľ sa nad Suzailom hromadili ťažké tmavé mraky prichádzajúcej vojny.

Ráno bolo sychravo. Jeseň už dávnejšie ohlásila svoj príchod a opadané lístie lemovalo chodníky a celé ulice. Isa ako posledný dorazil do baru a ospalo zívol. „No konečne ty spachtoš“ počastoval hraničiara Kriss. „Vidím, že si spal jemným hraničiarkym spánkom“ podotkol Krakonoš a všetci sa pustili do smiechu. „No len aby vás neprekotilo“ zahundral si Isa a chňapol po obrovskom kuracom stehne na bare. Zahryzol sa doň a o chvíľu sa mu už zračil na tvári úsmev ako mu nacpané líca poskakovali pri jedení po tvári. „Dohodnuté, odchádzame o hodinu“ riekol nakoniec Zjaec a hrozivo vyzerajúcou dýkou si čistil nechty. „Každý nech si zbalí a pripraví veci. Na nikoho sa nečaká“ zabodol svoju dýku do stola a oprášil si ruky. V tichu ktoré nastalo Isa prehltol.

Skupina na voze zapriahnutom párom koní vyráža na obed z mesta. Mesto nevyzerá tak ako po iné dni. Ľudia sú akýsi nervóznejší, zmocňujú sa ich obavy z nadchádzajúcej vojny. „Vojská už vraj dobyli Tilverton a postupujú ďalej!“ započuli od skupiny baviacej sa opodiaľ. Všade prítomnosť strachu a obáv bola evidentná. Voz nadskočil pri prechode bránou a vytrhol ich tak z pochmúrnych myšlienok. Slnko ktoré preniklo spoza mrakov akoby preťalo pochmúrnu náladu a Amádeus si dokonca začal jemne pohvizdovať.

Putovali dlho na tretí deň prešli brod a široký most kde museli zaplatiť mýto. Cesta zatiaľ ubúdala pokojne avšak to sa malo onej noci zmeniť.

Družina spala tvrdo a oheň slabúčko plápolal. Amádeovi sa zatvárali oči, keď tu zrazu začul šuchot a hlboké zachrochtanie. Rýchlo zobudil ostatných a bolo to len tak-tak aby ich neprekvapil mohutný zúrivý diviak. Ozruta vysoká skoro ako dospelý muž prevyšovala Zjaeca a naháňala strach. Strhol sa boj. Amádeus ťažko ranený a ostatný druhovia ľahko, to bola bilancia nočného boja. Odteraz budú musieť držať stráže častejšie. Pre tento krát mali šťastie.

Na piaty deň, slnko zapadalo a cieľ ich cesty – mesto Arabel sa blížil. Doteraz stretli iba málo pocestných, buď každý už tieto kraje opustil, alebo už dávno býval v nejakom veľkom a dobre opevnenom meste. Málokto v tomto nehostinnom čase meral kus cesty v divočine, kde bolo mimoriadne nebezpečne.

Bol to Kriss, kto si všimol ostrým zrakom sochy stojace popri ceste. Zoskočili z voza a prekvapene pozerali majstrovsky urobené kamenné sochy ľudí. Neskoro im prišlo kto by na okraji lesa takéto sochy zanechal ale bolo príliš neskoro. Hrozivé zakrákanie, akoby kotkodákanie ich vyrušilo. „Obria slepicaaaa!“ hulákal Isa a všetci sa pustili do boja. Podobnosť s klasickou sliepkou, alebo vtákom bola však iba v tvare. Mohutné telo vtáka svojimi pazúrmi a zobákom ako skala trhalo a zraňovalo dobrodruhov. Boj trval prekvapivo dlho a ranený a prekvapený dobrodruhovia ešte dlho hľadeli na tú potvoru s úžasom. „Čo to sú za sily pekelné a nečisté, stvoriť takúto potvoru?“ pýtal sa sám seba Kriss. „To je nejaký sliepkodlak, alebo sliepkoň hádam toto, uf.“ Dokončil Zjaec. „Každopádne nebude vhodné pokiaľ tu budeme len tak postávať“ ozval sa Krakonoš. „Ktovie, či tu niekde v okolí nieje kŕdeľ ďalších takých“ dodal. Druhovia sa na seba pozreli a behom vybehli k vozu. Netrvalo dlho a ich silueta sa strácala na obzore.

Na siedmy deň dorazili do mesta Arabel. Neveľké kamenné, opevnené a vystavané jadro mesta obkolesovalo väčšie rozloženia drevených kolov a stanov pre vojakov. Stráž ktorá stála pri vchode si ich premeriavala neveriacim pohľadom, dnu ich však pustili. Mesto sa pripravovalo na boj. Všetci pracovali ako včeličky pobiehali sem i tam. V chumli ľudí sa zastavili pred prvým hostincom na ktorý narazili. Vývesná tabuľa hlásala – Hostinec u Sliepkoňa. Druhovia na seba pozreli, mykli ramenami a vošli dnu.

Only registered users can write comments.
Please login or register.

Powered by AkoComment!