Ráno im síce duní hlava z včerajšej pitky, krásny slnečný deň ich však vyženie do ulíc. Ulice plné obyvateľov tlačiacich sa sem i tam, kupci so stánkami vyvolávajúci najlepšie ceny v Suzaile, akrobati a žongléri, hrajúce sa deti naháňajúce kozu. Pokojnú atmosféru preruší zvláštny dav, tlačiaci sa smerom k promenáde. „Dvaja otrhaní pútnici niečo vykrikujú“ hovorí Isa a pozerá ich smerom. „Že vraj sa blíži pohroma, že bude vojna, heh, blázon. Čistý blázon“ komentuje to, napriek tomu sa však druhovia vracajú do hostinca a nad touto otázkou uvažujú či je niečo také možné. Amádeus medzitým zaujme publikom svojím spevom a hrou na harfu a zožne nemalý úspech.

Rozhodnú sa teda, navštíviť strážnicu, a kapitána stráži aby im vyvrátil, alebo potvrdil túto informáciu. Napriek charizmatickému jednaniu zo strany barda sa nedozvedajú nič podstatné a rozhodnú sa teda preskúmať túto skutočnosť sami. Informácia vraj pochádza z deň cesty vzdialeného mestečka a na druhý deň ráno sa tam všetci traja vydávajú.

V podvečer prichádzajú do malej dedinky Svätá smrť a hneď v hostinci sa zapletú do prebiehajúcej bitky. Piati chlapi so znakmi miestnej milície bijú farmára a jeho ženu a po agresívnom vystúpení voči skupine našich troch dobrodruhov sa začne boj. Po krátkom okamihu vodca bandy použije tajomný flakónik, ktorý hodí o zem a skupina zmizne v hustom bielom dyme z hostina. Následne im farmár a jeho žena ďakujú a skupina sa od neho dozvedá pravý dôvod tohto boja. Pozve družinu na pivo a popri tom sa pustí do rozprávania:

Starý Tinneas ako sa im predstaví utiekol do Cormyru, pretože v jeho zemi, ďaleko na východ zúri vojna. So svojou ženou Alonou pobrali všetko čo im ostalo a prišli sem, aby si za posledné ušetrené mincu kúpili kus zeme a mohli tu pestovať pšenicu a postaviť sa opäť na nohy. Pred týždňom ale, v čase zberu úrody a popri tom, ako oral, narazil v zemi na niečo ťažké. Sprvu si myslel, že to sú nejaké konáre, ale bola to plochá strana nejakého kameňa. Celý deň sa s tým lopotil, pokiaľ neobkopal celý blok a zistil, že je to nejaký kruhový poklop akoby do sarkofágu. Zapriahol teda kone, uchytil lanom poklop a snažil sa ho odsunúť. Ako tak kvílil mohutný ťahaný kameň zrazu  odkiaľsi vyleteli šípky, asi voľajaká pasca a jeho minuli snáď iba náhodou. Jeho kone však zasiahli a obaja behom chvíľky zomreli. Pod odtiahnutým poklopom sa rysovalo schodisko kamsi do tmavého podzemia. Farmár mal strach sám vojsť do temného podzemia, preto prišiel sem zo svojho neďalekého statku nájsť nejakých odvážnych dedinčanov, ktorý by prezreli podzemie. „I keby som to teraz zakryl a zasypal hlinou, nikdy by som už na svojom pozemku nemohol žiť pokojne s vedomím, že niečo tam dole je...“ dodal Tinneas a sklopil oči.

„A tamtí chlapíci boli tí ktorých si oslovil“ riekol Kriss deduktívne a masíroval si ranené rameno. „Áno, tí páni boli z milície, avšak správali sa ako hulváti“ dodal Tinneas. „Keď som im porozprával svoj príbeh, vrhli sa na mňa a snažili sa zo mňa vytĺcť niečo o pozemných pokladoch, ale verte mi páni, že ja o ničom takom neviem. Do podzemia som sa neodvážil vstúpiť.“

„Hmmmmm“ zamyslený Amádeus riekol nakoniec. „Myslím, že by sme sa tuto s chlapcami mohli pozrieť na tvoj problém, no nie parťáci moji?“ dokončil vetu a na tvári vykúzlil medový úsmev. Na Krissovej tvári sa zjavil rumenec. „Ideme tam hneď teraz“ dokončil nakoniec hovor Isa hneď nato, ako im farmár ponúkol prečkať noc uňho na statku.

Ráno sa najedli a farmár ich odprevadil kúsok cesty za dom, kde v strede poľa ukázal na tmavý vchod do podzemia. Zaželal Krissovi, Isovi a Amádeovi veľa šťastia a rýchlo sa vrátil na svoj statok. „No a je to len na nás, tak ako vždy“ povzdychol si Kriss a začal stúpať po schodoch do tmavého otvoru.

Prvá neveľká kamenná miestnosť vyzerala prastará a nepoužívaná. Zatuchnutý vlhký a plesňou páchnuci vzduch otupoval zmysli. Na podlahe našli akýsi znak a okolo neho runy, ktoré však nedokázali prečítať. O kúsok ďalej v chodbe, napriek tomu, že postupovali opatrne sa zrazu z vysokého stropu oddelil kus kameňa a padol tesne vedľa Krissa. Ten sa mu totiž len tak-tak stihol uhnúť, následne však nepozorne stúpol do malého prepadliska na dne ktorého si o ostré špice poranil nohu. „Tak nám to pekne začína“ prehovoril smutne hľadiac na svoju krvavú nohu. „Uhni, idem ja prvý“ vraví Isa a skúma chodbu pred sebou. Istý si svojím bystrím zrakom však o chvíľu neskôr, ďalej v chodbe stúpa na šípkovú pascu. „Au, kurwa mať!“ ziape pološialený bolesťou. Amádeus si dáva krok dozadu a vraví: „Moje zmysli chlapci nie sú také drsné ako vaše, musím teda, i keď nerád, ísť posledný“. Isa s Krissom sa na seba pozrú, kývnu plecami a postupujú ďalej.

Pomaly prechádzajú podzemím, keď zbadajú pred sebou na zemi zlatý kruh v priemere 10 stôp. „To bude nejaká lotrovina, cítim to!“ hundre si Isa a pomaly opatrne obchádza kruh. „Vidíte, hovoril som to!“ smeje sa na druhej strane bez známky poranenia. Družina ho teda nasleduje a ako náhle posledný z nich prejde povedľa kruhu, krátky záblesk okolo nich a už sa všetci nachádzajú pod vodou v tme. Spustená magická pasca zaplnila miestnosť vodou dokonale. Zmätkujúci členovia plávajú kade tade a snažia sa prísť na to, ako pascu deaktivovať. V panike sa rozhodnú vyplávať až ku vchodu i keď je to istá záhuba. Náhoda to však chcela, že po ceste naspäť nechtiac vplávali do kruhu a v sekunde sa všetci mokrý zrútia na podlahu bez vody. Lapajúc po vzduchu sa pozerajú okolo seba a pátrajú očami v tme. Napokon sa im podarí zapáliť lampáš a nesmelo pokračujú ďalej.

Kriss sa zrazu zarazí a hľadí pred seba. Vidí znak podobný tomu zanesenému na začiatku jaskyne a zrazu ako blesk z čistého neba ním prejde spomienka. Bolo to dávno, čo so zlodejom Hansom plánovali veľké veci. Pamätá si však ako by to bolo včera ako mu šepkom Hans prerozprával príbeh o majstrovi pascí – Perivaxovi. Bol to svetoznámy majster na pasce a v jeho skrýši, ktorá sa nikdy nenašla budú určite veľmi vzácne kúsky. „Aaach keby sa nám len dostali do rúk“ vzdychol si vtedy Hans.
„Páni, myslím, že máme problém“ prehovoril Kriss. „S veľkou pravdepodobnosťou sa nachádzame v skrýši majstra zlodejov a odborníka na pasce. To, že ešte žijeme je priam náhoda“ dodal. Družina zaskočená týmto zistením si však verí a vydáva sa napriek tomu ďalej.

Dvojkrídlové dvere, ktoré len o chlp minú Isov hrudník a nerozdrtia ho tak na kašu odhalia miestnosť plnú pohádzaných mincí. V jej strede dominuje akási studňa. Družina podíde bližšie a z bublajúceho zeleného jazierka sa vysúka obrovský elementál. Družine sa síce podarí s poslednými silami netvora doraziť, ale po tom, ako zlato zmizne a o chlp uniknú ďalšej pasci sa rozhodnú s poslednými silami neriskovať a vrátia sa na povrch. Doráňaný a z posledných síl opúšťajú Perivaxovu skrýš, ktorá možno ukrýva poklady a možno i smrť a vracajú sa do Suzailu.

Only registered users can write comments.
Please login or register.

Powered by AkoComment!