|
Strana 1 z 2  “Nie, nemôžeme predsa prepiť taký obnos peňazí“ presviedča Kriss Krakonoša. „Ale prečo nie? Dáme si poriadne do nosa a nakúpime 100 sudov rumu, tak!“ huláka rozjarený a podnapitý čarodej. „Ja svoj podiel určite neprepijem“ podotýka malá postava Zjaeca, „mám v pláne si totiž kúpiť istý magický prsteň!“. „Čo tam po prsteni, kúpime si kopec krásnych mladých dievčat, všakže krásavice!“ rehoce sa Isa a pomrkáva po slečnách pri vedľajšom stole.
Tie mu na oplátku posielajú vzdušné bozky a chichocú sa. „Mladé dievčatá, pche,“ otrávene si povzdychne nešťastný Amádeus. Preň tu nikto nemá pochopenia. Bard si poriadne prihne z hlineného krčahu dobrého, chladného piva a pohľad sa mu usadí na malej osamotenej postave sediacej v plášti pri bare. Jemné rysy chlapca brázdia vrásky na čele, smutne hľadí na dno pohára. Amádeus sa chvíľu odhodláva a nakoniec sa zodvihne a prisadne si k mladému hobitovi. „Ahoj, moje meno je Amádeus“ osloví mladého muža a ten mu len smutne pokynie hlavou. „Čože ťa trápi priateľ?“ vyzvedá bard zaujatý rysmi hobita. Ten len ticho mlčí no nakoniec ho presvedčí a malý hobit sa dá do reči. Smutne rozpráva svojmu jedinému poslucháčovi že mu život preteká pomedzi prsty. Chcel byť dobrodruhom, vidieť ďaleké kraje, spoznávať ľudí a cestovať svetom. Namiesto toho pracuje u miestneho obchodníka, dostáva len pár medených a keby aspoň tento obnos nenosil domov, otec by ho už dávno vyhodil z domu. Amádeus pozorne načúva, podobnosť s jeho vlastným detstvom mu príde na myseľ, ale po chvíli navrhne chlapcovi, či by sa nevybral na dobrodružstvo práve s ním. Chlapcovi zaiskria oči ale následne smutne zvesí hlavu s tým, že musí priniesť každý deň domov peniaze, inak s ním otec zatočí. „Tu máš 10 zlatých Ramon“ podáva Amádeus mince hobitovi a oslovuje ho menom akým sa mu predstavil. „Odnes mince otcovi a povedz mu, že teraz si ťa najal pán Amádeus a oddnes pracuješ preňho!“ Ramonovi zasvietili oči radosťou a rýchlo sa vytratil. Amádeus pozrel na svoju družinu ktorá oslavovala návrat z poslednej výpravy v bujarej nálade. Medzičasom Krakonoš zaspal na stole a poliaty Isa od piva na kolenách zviera mladé dievča a rozpráva jej udatné historky zo svojho života. Bushido o niečom diskutuje so Zjaecom a Kriss sa niekam vyparil.
Po chvíli sa vráti Ramon a prisadne si naspäť k Amádeovi plný očakávaní a nadšenia. Amádeus sa s ním púšťa do rozhovoru a plánujú zajtrajšiu výpravu za dobrodružstvom.  Amádeus objednáva pitie pre seba aj svojho pobočníka a neskoro v noci aj ďalšiu izbu pre 2 osoby. Obaja spolu odchádzajú na izbu.
Ráno, keď Amádeus s pobočníkom schádzajú k výčapu ide Ramon za ním, oči sklopené, pohľad zasnený a rumenec na tvári zahaľuje plášť s kapucňou. Družina stále spí a tak vyjdú pred hostinec. Je už skoro obed a vrava na ulici je v plnom prúde. O chvíľu okolo nich prechádza voz naložený sudmi s vodou a potravinami a započujú ako dvaja muži vedúci zapriahnutý voz bavia o nešťastí, ktoré zastihlo dedinu na sever od Suzailu a že ich sužuje hlad i smäd. „Vidíš chlapče, dobrodružstvo nás volá!“ rečie Amádeus a hlavou kývne k odchádzajúcemu vozu a hlasno dodáva:
„Kde sa krivda, zloba deje,
tam ja stojím pripravený,
nech len fúka, dážď sa leje,
vyháňam zlo zanietený!“
„Poď Očko, ideme sa pripraviť na cestu“ prehovorí bard a Ramon zaskočený prezývkou sa len jemne zapýri. Pri raňajkách v hostinci sa teda obaja dohadujú, že by sa im zišiel ešte nejaký tretí spoločník, pretože v trojici, ako vraví Amádeus sa to vždy dobre ťahá. Ramon navrhne, že vie o jednom starom strážnikovi, ktorý občas stráži pri západnej bráne a ponúkne sa, že ho skúsi presvedčiť na plánovanú výpravu. Medzičasom schádza aj ospalá družina do výčapu a znavene si sadajú k Amádeovi. „Dúfam, že si toho chlapca nesprznil“ rečie Isa a objednáva si 2 kurence. „Život je ako rieka“ rečie Amádeus. „Jeho cesty sa kľukatia a nezastavíš ho, pretože cestu si vždy nájde. Svoju vlastnú cestu má každý z nás“ dokončí. Isa prekvapene pomrkáva na barda a nechápajúc čo mu vraví začína hltavo jesť teplé upečené kurence ktoré zapíja mohutnými logmi vína. Zostatok družiny tiež pojedá kusy jedla a pri stole sa chvíľu rozhostí mľaskanie a grganie. „Plánujeme sa teraz zdržať istý čas v meste“ hovorí Bushido Amádeovi. „Doplníme zásoby a naberieme síl na ďalšiu púť“. „To mi vyhovuje, ja sa na krátky čas vydám neďaleko Suzailu“ odpovie Amádeus a ide za hostinským zaplatiť svoje útraty. O nejaký čas príde pred hostinec Ramon a vedie za sebou staršieho zarasteného vojaka, občasnú výpomoc mestskej stráže. „Huh, ja som Arnošt!“ zahučí chrapľavým hlasom a pokračuje „Tuto Ramon mi vravel, že potrebujete silného pobočníka“ rečie a popri tom z neho razí alkohol ako zo suda. Chudý starý muž, na ktorom viac visí ako drží krúžková zbroj a pancierové nohavice sa neisto potáca. Zašpinený a páchnuci alkoholom vyzerá, že už dlhšie unikal oslobodzujúcej sile poriadneho kúpeľa. Amádeus so zdvihnutým obočím pozerá na Ramona, ale ten len kývne previnilo ramenami a pošepne mu: „nikoho iného som nezohnal“.
„No dobre“ prehovorí nakoniec Amádeus a podáva vojakovi 3 zlaté mince. „Tu je závdavok a ostatné bude vyplatené na mieste. O hodinu sa stretneme pri severnej bráne“. Vojakovi zaiskria oči pri predstave koľko alkoholu za tento peniaz môže získať. „Dobre! Som váš! Dajte mi protivníka a ja ho rozsekám a rozdrvím svojím mečom na prach!“, hučí vojak a pri pokuse o vytiahnutie meča z pošvy sa zapotáca, nakoniec to nechá a miesto meča vytiahne fľašku z ktorej si poriadne uhne.
Amádeus, Ramon a Arnošt opúšťajú severnú bránu Suzailu v čase obeda. Hustá premávka ich spomaľuje, nakoniec však opustia brány hlavného mesta a poberajú sa na sever k dedine Glen Hollow. Podvečer znavení prichádzajú do mesta a rozhliadajú sa okolo seba. Vyprahnutá dedina na prvý pohľad vypadá ubiedene a kroky skupiny sa teda poberajú sa miestnym starostom.
Starosta je postarší šedivý muž, strednej postavy a predstaví sa im ako Jim Raynor. Amádeus sa s ním pustí do reči a zisťuje čo sa tu prihodilo, že taká bieda postihla túto dedinu. Starosta si vytiahne fajku, naplní ju tabakom a pustí sa do rozprávania:
„Kedysi to bolo pokojná a tichá dedina“ povzdychne si. „Pred časom sa to ale všetko zmenilo. Niekde v okolí sa potuluje skupina banditov, ktorých vedie bugbear Relgore Himtooth a táto skupina napáda cestujúcich a karavany, okrádajú a zabíjajú obyvateľov. Jedného dňa sa stalo, že prepadli aj koč ktorý viezol vznešeného Neriusa Bootluma.  Ten bol práve na ceste za mudrcom Elwinom, pretože viezol so sebou tajomný magický predmet: vše - sajúcu špongiu. Tento magický predmet vraj dokáže pojať nepredstaviteľné množstvo vody a napriek tomu, keď ho vyžmýkate, vytečie z nej len pár kvapiek akoby to bola úplne obyčajná špongia. Stalo sa však ako som spomenul, že tento koč prepadli banditi, kočišov pozabíjali a Nerius Bootlum vyviazol iba vďaka šťastnej náhode. Keď sa prebral podarilo sa mu utiecť, avšak všetky jeho veci zmizli. Rozhnevaný Nerius zaplatil nemalý peniaz milícii, ktorá mala za úlohu prípad vyšetriť. Vrátili sa na miesto prepadu a skutočne neďaleko odtiaľ našli banditov. Strhla si bitka a cvičení vojaci milície pozabíjali asi polovičku banditov, ostatným sa však podarilo utiecť. Pod vedením bugbeara Relgora Himtootha sa začal gang organizovať nanovo a Relgor poháňaný hnevom a odplatou začal znova prepadať pútnikov a obchodníkov. Milícia ho však už nikdy nenašla. Vraví sa, že Relgor poučený z minula sa nikdy nezdrží na jednom mieste dlhšie a že vždy mení skrýšu. Preto je také ťažké ho nájsť. Nerius Bootlum preto vypísal na jeho hlavu odmenu 2000 zlatých pre toho, kto prinesie hlavu bugbeara a stratený vzácny artefakt. No a od toho času sa nedeje nič. Toho roku je síce horúce leto, avšak o nič viac, ako po minulé roky. Napriek tomu však tri jazerá kúsok za dedinou vyschli. Nerius si to dáva do súvislostí s Relgorom a magickým artefaktom, či už je to pravda sa my ale nedozvieme. Isté je to, že tu pár krát bola milícia, nikdy však nič nenašli. No a bez vody začala trpieť aj naša úroda. Polia vyschli, úroda je zničená. Studne už dávno odhalili svoje dno a jazerá za dedinou sú bez kvapky vody. Záhuba sa na nás chystá, veru tak je.“ Oddýchol si starosta, napchal dohárajúcu fajku a po chvíli pokračuje ďalej. „Už by sme asi boli na onom svete, nebyť nášho clerika. Brat Jozef – milosrdenstvo jemu na večné časy, svojou silou, zverenou do jeho rúk samotným Hieroneusom nám prináša jedlo i vodu dennodenne. Už nemáme totiž ani peniaze za ktoré by sme si zaplatili karavan s vodou. Nemáme nič“ dohovorí a smutne zvesí hlavu.
Družina ešte dlho nič nevraví, iba raz za čas sa ozve usrknutie z fľaše s rumom. „Neboj sa dobrý človeče, sme tu práve preto, aby sme vám pomohli“ upokojuje Amádeus starostu. Ten síce na chvíľu pookreje, avšak beznádej ho prepadne znova. Napokon sa poberú spať a starosta im ponúkne, že môžu zdarma uňho prespať, avšak ich nemá čím pohostiť. Bard mu z vďačnosti prenecháva jeden balíček celodenného jedla.
Ráno sa skupina rozhodne skontrolovať okolie troch vyschnutých jazier za dedinou. „Stopy nás môžu naviesť na správnu cestu!“ múdro poznamenáva Amádeus, avšak nikto z nich nemá so stopovaním žiadne skúsenosti napriek tomu, že Arnošt o sebe prehlasuje, že je skúseným stopárom. Stovky odtlačkov nôh pri vyschnutom jazere nenaznačujú nič mimoriadne. Na juh je dedina z ktorej prišli, kus cesty na západ začína okraj lesa a pri pohľade na východ sa tiahne step kam až oko dovidí. Pred nimi v diaľke majestátne stúpa pohorie. „Tak čo myslíš Očko?“ pýta sa Amádeus mladého panoša „Kade sa poberieme?“. "Ja by som šiel na sever" navrhne Očko a Amádeus súhlasí. „Step, tam by som šiel ja!“ zahuhle Arnošt a prihne si z napol dopitej fľaše alkoholu. Napokon sa poberú na sever.
Po poldennom putovaní, keď sa blížia na dosah mohutného pohoria ktoré sa pred nimi dvíha ako kolmá stena si náhodou všimnú malej zlomenej vetvičky pri predieraní sa kríkmi a nízkym porastom. „To bude stopa!“ dodáva Amádeus a potichu pokračujú ďalej až pokiaľ nestoja úplne pod strmou stenou. Obzerajú sa, nič však nenachádzajú. Rozdelia sa a o chvíľu už Očko volá na Amádeusa. „Jaskyňa! Tamtým smerom!“ nadšene gestikuluje malý hobit. „Choď prvý“ ponúkne bard Arnoštovi jeho úlohu. Arnošt vyťahuje hrdzavý meč a  skúma vchod. „Vzduch je čistý!“ hučí opitý Arnošt a nestihne ani poriadne dopovedať a spoza stromu sa naň vyrúti mohutný ogre. Dvoma dlhými skokmi doskakuje k vojakovi a obrovským kyjom mu rozráža lebku. Arnošt dopadá mŕtvy k zemi v ruke zviera fľašu rumu. „Golgo zabil votrelca, tak je!“ hučí hlbokým hlasom ogre. „Niéééé!“ vydesene volá Ramon a vrhá sa na ogra. „Očko zadrž!“ volá naň Amádeus, avšak už je neskoro. Malý hobit útočí na obrovskú postavu ktorá sa nad ním týči ako strom. Netrvá dlho a Ramon padá k zemi. Amádeus ktorý doteraz podporoval spolubojovníka streľbou z kuše vidí svoju budúcnosť blede. Otáča sa a uteká, čo mu sily stačia. Ogre za ním beží, avšak po chvíli ho to prestane baviť a otáča sa naspäť. Amádeus vydesený dobieha do Glen Hollow. Takto si svoje prvé samostatné dobrodružstvo nepredstavoval. „Očko!“ zvolal so žiaľom v srdci a prepukol v plač. Po čase sa upokojil a zaumienil si pomstu. Vráti sa sem a oplatí tej veľkej chlpatej oblude čo spôsobila.
„Ťažká chvíľa na mňa padla,
zabili priateľa barda.
Zlé príšery zničili môj sen,
o dobrom priateľovi som sníval len.
Dobrodružstvo s vodou vyriešiť sme chceli
a čakal som, že sa vrátime celý.
Avšak pritom svojich dvoch druhov som stratil
Sám uplakaný a smutný som sa vrátil.
A tak na ich počesť vznikla táto pieseň
nech na druhom svete nevidia tieseň.“
Vydáva sa ihneď do Suzailu, aby stihol otvorené brány mesta a podvečer doráža k bránam. Vyčerpaný oddychuje v hostinci, svojich dobrodruhov nevidí nikde v okolí. Rozhodne sa navštíviť Pelorovu promenádu, a veľký hostinec „Pekelná jama“ susediaci s promenádou. Pekelná jama je obľúbeným miestom dobrodruhov, vyvrheľov i bežných občanov mesta. Je asi 20-krát väčší ako „U skákajúceho poníka“ a v jeho strede je znížené kruhové pódium, ktoré slúži pre hudobníkov hrajúcich v bare a podľa ktorého je krčma nazvaná. V noci sa tu však neraz nelegálne konajú bitkárske zápasy s možnosťou vložiť obnos peňazí na víťaza.
„Dobrodruh je slovo zvláštne,
vždy ma chytí kúsok vášne,
keď sa toto slovo vysloví
srdce moje si silou uloví.
Silný, svalnatý a nebojácny priateľ to bol vždy môj cieľ
do dobrodružstiev tajomných a nebezpečných by som s ním šiel.
Teraz som však úplne sám
a tak dobrodruha hľadám.
Sila je to podstatné, pôjde totiž o život
Slabý by šiel proti monštrám hádam iba idiot.
Takže všetci silný chlapi hláste sa tu u mňa do služby
Dobrodružstvo čaká a domov si donesiete pekne veľké výslužky.“
Amádeus vchádza a vyhliadne si mocného bojovníka kus od pecí na okraji hostinca. Je ním masívny polo ork. Predstaví sa trom sediacim polo orkom a skôr ako niečo stihnú namietnuť objedná pre celý stôl pivo. „Ak by ste statoční bojovníci dovolili jednu otázku a ja sa ihneď poberiem“ hovorí smutne Amádeus. Polo orkovia zaskočení rýchlymi udalosťami prikývnu. „Hovor, ale rýchlo, lebo zaúraduje moja sekera!“ vraví najväčší z nich. Amádeus vytiahne vačok so zlatými mincami a pokladá ich na stôl. Mohutný polo ork spozornie a výraz jeho tváre sa razom mení. „Toto je záloha a raz toľko vám ponúkam ak mi pomôžete zabiť jedného ogra a splatiť tak môj záväzok. Vaše mohutné svaly sú istotne iba náznakom vašej neuveriteľnej sily a statočnosti“ motá medový motúzik Amádeus lichôtkami ozrutnej postave. „Vrr, to som!!" Chvastá sa polo ork. "Moje meno je Zog! Každý pozná Zoga! Zog je najsilnejší!!“ huláka polo ork. „Áno, samozrejme to tak je vážený pán Zog. Ak by ste sa pridal ku mne a spoločnými silami by sme zabili istého ogra ponúkam vám ďalších 500 zlatých mincí.“ Zogove očká sa zúžia podozrením avšak keď rozbalí mešec ostane zaskočený. Malý poklad mu leží v rukách. „Dobre! Máš Zogovu sekeru!“ zahučí polo ork a dohodnú si odchod na druhý deň ráno. Amádeus potešený dobrým vývojom udalostí vstane a odchádza.
Ráno sa skutočne stretáva so Zogom a spoločne vyrážajú na sever. Amádeus po ceste prerozpráva o trošku upravený príbeh a stretnutie s ogrom. „Urgh! Zog zabije ogra, zabije a dostane zlatky!“.
Popoludní dorazia spoločne na dohľad pohoria. Potichu sa prikrádajú až na miesto kde naposledy padli jeho dvaja spoločníci a snažia sa na seba neupozorniť. Žiaľ mohutný polo ork Zog nie je zvyknutý na tichý pohyb a skoro súbežne si všimnú Golga – mohutného ogra strážiaceho vchod. Ten sa k nim rozbehne a zaháňa sa veľkým kyjom. Zog tasí svoju obojručnú sekeru a začína sa zúrivý boj. Rany dopadajú tvrdo a dve mohutné monštrá za zrazia v boji na život a na smrť. Amádeus chvíľu udivene pozoruje boj kde jedna rana preňho by bola určite aj poslednou a rozhodne sa pomôcť Zogovi kúzlením. Oslepenie sa mu však nepodarí a obje telá sa drvia mohutnými zbraňami. Bard strieľa jednu šípku za druhou a občas sa mu darí ogra zraniť. Ten nakoniec podľahne masívnej sekere polo orka a padá mŕtvy k zemi. Zog silne krváca, z malého batohu vyťahuje červenú fľaštičku a kúzelným nápojom si lieči zranenia. Obaja oddychujú a nakoniec sa pohnú dovnútra. Po pár zákrutách tmu strieda mihotavé svetlo kdesi v diaľke. Škrekot a hlasy sa k nim dostávajú stále silnejšie ako postupujú chodbou hlbšie do vnútra starej pieskovcovej hory. Na ohybom chodby narazia na kruhovú miestnosť s tromi gnollmi a dvoma orkami. Ihneď sa vrhajú na nepriateľov. Gnollovia používajúc malú hradbu kamenia ako štít strieľajú spoza nej kušami, zatiaľ čo sa orkovia vrhajú na prvého Zoga sekerami. Orkovia a Gnollovia  sa nemôžu čo do sily zrovnávať s ogrom strážiacim jaskyňu, avšak napriek tomu rany dopadajú aj na Zoga a Amádea. Ako náhle posledný z nepriateľov padá k zemi dohodnú sa, že prečkajú pred jaskyňou jeden deň, doliečia svoje rany a ráno sa sem vydajú opäť. Po odchode Zoga z jaskyne ešte Amádeus narýchlo odľahčí gnollov o zlatky ktoré majú u seba. Ráno už obaja stoja opäť pred ústím jaskyne.
Po večernom zápase sa tu nezmenilo nič. Mŕtve telá ležia na zemi a oni sa vydávajú hlbšie do jaskyne. Chodba sa v jednej časti rozširuje a podlahu pokrývajú kamene do tvaru štvorca. Tmavšie dlaždice sa tu striedajú so svetlými a Amádeus tuší, že v tomto mieste môže byť pasca. Prehľadáva chodbu, avšak ani on neunikol pasci a neopatrne stúpil na nie pevný podklad a prepadol sa do 6 metrovej jamy. Zraneného ho vyťahuje Zog lanom nahor. „Zog nepátra, Zog skáče“ vraví a o chvíľu už na dne jamy strieda barda. Amádeus sa len usmieva popod nos. Napokon sa im obom podarí prejsť podozrivé miesto a po času vojdú do obrovskej nahrubo vytesanej haly. Na druhom konci jej dominuje obrovský bugbear a pri ňom stoja dvaja orkovia. Kopy kožušín sa striedajú na pravej strane miestnosti a stôl z nahrubo otesaných dosiek stojí kus po ich ľavici. „Votrelci!“ zahučia obaja orkovia a vrhnú sa na prichádzajúci pár. Mohutné telo bugbeara nie je výnimkou. V rukách drží veľkolepú obrovskú sekeru ktorej rukoväť je pokrytá kožou zvierat. Z úst mu trčia masívne zuby z ktorých mu kapú sliny. Zog síce na malú chvíľu zaváha ale vrhá sa na obrovskú postavu tiež.
V strede veľkej haly sa začína boj titánov. Zog stojí sám a pri ňom traja nepriatelia. Rany stíha vykrývať len s vypätím síl avšak spev Amádea v pozadí mu dodáva odvahu. Jeho mohutná sekera sa dvíha a opäť dopadá na útočníkov a zároveň vykrýva prichádzajúce rany. Kusy ťažkého kovu o seba udierajú s takou intenzitou, až odletujú iskry. Zadýchané postavy bojujú so všetkých síl, zatiaľ čo Amádeus v pozadí svojím spevom a streľbou z kuše podporuje mohutného bojovníka. Mohutný bugbear zrazu zahučí až sa mu varí krv v žilách. Prepadá bojovému šialenstvu a od úst mu kape biela pena, ktorá sa miesi s krvou z rozodratých pyskov. Jeho pohľad je zastrený a tvár zvraštená v zúrivej grimase. Hučí ako zmyslov zbavený a udiera do Zoga takou silou, ktorá by bola schopná rozseknúť býka na dva kusy. Zog zaskočený zúrivosťou oponenta a unavený bojom začína svoj boj na život a smrť prehrávať. Jedna rana padá za druhou, až napokon dopadne posledná. Jeho zrak sa zastrie a jeho mohutné telo dopadá mŕtve na zem. Amádeus mal pocit, že sa mu na chvíľu zastavilo srdce. Našťastie nestratil nič zo svojej duchaprítomnosti a okamžite sa dáva na útek. Našťastie ho však hodný kus od jaskyne prestane obrovský bugbear naháňať a unavený sa otáča smerom naspäť. Tak Amádeus vyviazol zdravý so svojou kožou, aj keď to bolo iba o vlások. Vracia sa zbiedený naspäť do Suzailu a dúfa, že nikomu z polo orkových priateľov nebude musieť vysvetľovať kam sa podel ich druh.
|
