|
Strana 1 z 2  Mohutný troll sa rozohnal pažami a jeho pazúry minuli Goga iba o vlások. Ranený a zaslepený zúrivosťou ceril svoje veľké špicaté zuby s ktorých mu stekali dlhé husté sliny na zem. Mohutne zahučal bolesťou až sa zo stropu zosypali úzke pásiky prachu, keď sa ho Isovi podarilo zasiahnuť mečom. Celá scéna vypadala ako tanečný bál. V strede dominoval zúrivý troll a okolo neho skupina postáv snažiaca sa beštiu skoliť. Skupina sa uhýbala tak ako sa dlhé končatiny vymršťovali proti nim a následne keď sa sťahovali, približovali sa aj oni aby zasadili ďalšiu bolestivú ranu. V pravidelných intervaloch sa výpady opakovali a celé to vypadalo ako nejaký rýchly tanec. Tanec smrti.
Napriek húževnatej a odolnej postave trolla a jeho neprirodzene rýchlej regenerácii sa družine darilo zraňovať ho stále viac a viac. Otvorené rany sa jeho dlhých rukách sa nestíhali zaceľovať takým tempom akým mu ich skupina spôsobovala. Ťažko ranený troll zavyl. Mohutný ryk, ktorý mu vyšiel z hrdla naháňal strach a hrôzu. Skupina väzňov sa len pritisla bližšie do kúta a triasli sa strachom. Troll zúril.
Napriek zbraniam, ktoré sa mihali okolo neho sa jeho sklenený pohľad upriamil na jedinom bojovníkovi. Ten bojovník mu priniesol najviac bolesti a utrpenia a to mu teraz chcel vrátiť. Jeho doteraz pomalé ruky sa vymrštili neprirodzene rýchlo a pazúry na nich sa zaryli hlboko do tela Goga, napriek brneniu ktoré mal na sebe oblečené. Troll vydal víťazné zavytie a zodvihol barbara pred seba. Gogo krivil tvár bolesťou ako mu pritom trhal svaly a šľachy. Z posledných síl sa snažil ťať svojou obrovskou sekerou, avšak sila z neho vyprchala tak ako prúdy jeho červenej krvi. Troll do Goga zaryl svoje dlhé a ostré zuby a zahryzol sa hlboko až ku kostiam. Strašlivá scéna ktorá sa tu odohrávala zamrazila jeho druhov na chvíľku a stáli ako kamenné stĺpy. On, najsilnejší z nás, ten bojovník, ktorý hrdo odolával všetkým nástrahám, mohutný barbar so sekerou ktorý ich tak dlho chránil a sprevádzal teraz visí v trollových rukách na pokraji smrti. Troll vytrhol z jeho boku veľký kus mäsa a Gogo zvrátil hlavu dozadu v poslednom kŕči. „Tak už sa to blíži,“ pomyslel si. „je koniec“.  Spokojne sa v mysli usmial. Vedel, že sa nebude hanbiť sedieť po boku ostatných hrdých bojovníkov v hodovnej sieni jeho patróna Tempusa a duch jeho sekery pôjde s ním. Smrť prijal pokojne a hrdo.
Troll zodvihol Gogove telo nad hlavu a pazúrmi zaborenými hlboko v tele roztrhol bezvládne telo bojovníka na dva kusy. Víťazoslávne zavyl a krvavé sliny mu pritom odfŕkali od ostrých čeľustí. „NIEEEE!!! Gogoooooo!!!“ zvreskol Zjaec a skupina ostala ako obarená. Prepadol ich smútok a zúrivosť. Ich druh je mŕtvy a už sa nikdy nevráti. Nikdy už nebude piť červené sladké fľaštičky, nebude s nimi jesť pečené prasiatka a piť krčahy piva, nebude ich sprevádzať na ich strastiplných cestách. „Za Gogááá!“ vrhli sa ako jeden na raneného a prekvapeného trolla. Ťali a sekali. Napriek zraneniam, napriek zakaleným očiam od sĺz, napriek smútku v ich srdciach. Ťali za Goga.
Ranený troll zaskočený nevídanou brutalitou a zúrivosťou nevydržal dlho odolávať. Naostrený meč Isu mu čoskoro preťal hrdlo a jeho bezvládne telo dopadlo na podlahu. Unavene oddychovali v hlave vír myšlienok. Trollovi ležiacemu na zemi sa pomaly ale vytrvalo začali zaceľovať niektoré menšie poranenia. „Ja ti dám zotavovať sa tu ty parchant!“ zúrivo k nemu podišiel malý Zjaec. Vytiahol z vaku fľašu oleja, polial ním telo trolla ležiaceho na zemi a odpľul si naň. Následne skupina telo zapálila. Plamene vyšľahli do výšky a telo trolla sa krútilo na zemi ako ho bezmocne stravoval spravodlivý oheň. Až teraz bolo konečne nebezpečenstvo navždy zažehnané.
Unavená družina stála bez slova, hlavy sklopené. Oheň horel mohutným plameňom osvetľoval miestnosť ako za dňa. Tiene poskakovali po stenách ako malý neposední škriatkovia. Niektorým členom tiekli slzy, niektorí sa pobrali do kúta zahĺbený do svojich myšlienok. Spoza železných mreží kde boli doteraz zajatci vyšli pomaly von postavy ľudí a trpaslíkov. Po chvíli trúchlenia sa museli rozhodnúť čo ďalej. Stále tu mohlo hroziť nebezpečenstvo, stále tu mohli číhať nástrahy. Jeden z otrhaných ľudí sa vydal k skupine a predstavil sa ako Bushido. „Vášho priateľa som síce nepoznal, ale je mi úprimne ľúto čo sa mu stalo. Zdieľam s vami smútok ktorý na vás doľahol.“
Spolu s ďalšími väzňami sa dali do reči a okrem vďaky za záchranu sa dozvedeli, že tu žije ešte jeden Troll. To spozorneli natoľko, že sa dohodli urýchlene opustiť toto miesto. „Jeho telo tu ale nenecháme!“ ukazujúc na mŕtve telo Goga prehovoril Kriss. „Zoberieme ho so sebou do mesta a spravíme mu náležitý pohreb“ dohodli sa napokon. Výroba provizórnych nosidiel im vďaka všadeprítomným haraburdám netrvala dlho. Trpaslíci sa ponúkli, že im pomôžu niesť telo zosnulého druha a vydali sa cestou do Suzailu.
Keďže to bol kus cesty od mesta a chceli prísť pred zotmením skôr ako sa zatvárajú mestské brány, vydali sa na cestu rýchlym krokom. Unavení, ale na čas dorazili pred jeho brány a vydali sa rovno do chrámu. Tu sa skupina dozvedá, že mŕtve telo ich druha nie sú schopný priviesť späť z temnoty a dohodnú Gogovi náležitý pohreb. Zaplatia za výrobu náhrobného kameňa a navždy sa tak rozlúčia so svojím priateľom.
Ako náhle sa hostinský v hostinci „U skákajúceho poníka“, kde majú dlhodobo prenajatú izbu dozvedá smutnú novinu, častuje skupinu pivom zdarma. Tu sa skupina rozchádza so  zachránenými väzňami a pri pive a jedle sa bližšie spoznajú s Bushidom. Ten pochádza, ako im prezradil z ďalekého východu a je mníchom. Putuje po svete, zbiera skúsenosti a snaží sa dosiahnuť vyšší stupeň vo svojom zdokonaľovaní. Raz by chcel byť ako jeho majster Dijóda, túži sa vydať po jeho ceste. Jeho túlavé nohy ho zaviali do končín kde sa prvý krát stretli a neďaleko pevnosti ho orkovia v spánku omráčili a uväznili. Možno by skončil ako jedlo pre mäsožravých trollov, nebyť skupiny dobrodruhov. Družine sa pozdáva a dohodnú sa na spoločnej púti. „Ďalší užitočný pár rúk nám môže len hodiť“ podotkol Kriss a pripili si na ich nového člena.
Ráno ich síce bolela hlava z alkoholu, avšak ten im pomohol utopiť smútok a spomienky na bývalého druha. Na trhu a v obchodoch popredali nájdené artefakty a doplnili si zásoby a vydali sa k starej veži na západe ako im niekedy dávnejšie spomínal hostinský.
Dedina Fryeburg, respektíve trosky, ktoré po nej ostali tvorili iba malé rozpadnuté a zrútené stavby. Sutiny a zavalené zostatky domov lemovali prašnú cestu po ktorej prišli po poldennej púti a jediným bodom v tomto pustom a opustenom kraji tvorila stará veža s pripojenou chatrčou, ktorá doteraz stála. Studňa okolo ktorej prechádzali bola suchá a zasypaná. Cez závaly neprenikli na dno ani slnečné lúče. Ako náhle pristúpili až k veži a chystali sa vojsť dnu, prekvapil ich malý mužík, ktorý z nich vystúpil. „Vitajte priatelia“ oslovil prekvapených dobrodruhov Pandirus, ako sa im predstavil. „Eech“ ozval sa prvý Kriss. „Mysleli sme si, že toto miesto je opustené už dlhé stáročia, nečakali sme, že tu nájdeme živého človiečika“ vysvetlil mužovi s dlhou bielou bradou a dlhým plášťom, ktorý mu zjavom náramne pripomínal Krakonoša, nebyť jeho pokročilého veku. „Ach áno“ usmial sa na nich nečakaný domáci. „Som učencom a študujem taje tohto kraja. Pred časom som sem prišiel a ostal som tu bývať sám. Toto miesto je tiché a pokojné pre moje štúdiá. Bývam v tejto chalupe a občas pracujem vo veži, navrchu som si zriadil pracovňu kde mám knihy a inštrumenty a je odtiaľ krásny výhľad“ potešene rečie mužík a dodáva: „ak sa tam chcete pozrieť nech sa páči dobrí ľudia, veža je otvorená, len mi prosím neprehádžte moje knihy, sú pre mňa veľmi vzácne“ dokončuje. „Ďakujeme ti za tvoju láskavosť dobrý muž“ rečie Kriss. „Pátrame po pôvode a záhadách tohto miesta a určite vežu navštívime“ dodá a opúšťajú jediného obyvateľa pustej dediny. Vydávajú sa do veže, ale schody nahor ich nelákajú, skôr tie do podzemia. Starký im prezradil, že do podzemia nechodí, iba raz tam bol nazrieť, ale že je rozsiahle a pravdepodobne zasypané. Družina sa rozhodne overiť si pravosť tohto tvrdenia a vydáva sa po schodoch nadol.
Kriss, Bushido, Zjaec i Isa sa za sebou pomali poberajú, na cestu im svieti Isov magický klobúk. Podzemie vypadá pusté a zasypané. Pokračujú chodbami a nič nenachádzajú. Sem tam sa zo stropu zosype prach a kamenie, občas narazia na zamknuté dvere, ktoré sa im podarí za pomoci Zjaeca a jeho zlodejských prstov prekonať. V jednej miestnosti nájdu  starú truhlu, ale radosť z nájdeného pokladu vystrieda iba dusiaci dym. Nakoniec prídu k schodom, ktoré vedú niekam nižšie do podzemia. Pred nimi sa objaví na krátku chvíľu akási nehmotná bytosť a varuje ich pred ďalšou cestou do podzemia, jej varovanie sa ale rozhodnú ignorovať.
Veľká miestnosť plná truhiel dáva tušiť, že sa pravdepodobne jedná o hrobku bývalého panovníka a majiteľa veže. Okrem truhiel je tu možné zhliadnuť aj dva masívne sarkofágy bývalých pánov. Jeden z nich otvoria a nájdu ostatky kedysi ľudskej postavy ženy. Oberú ju o prstene i náramok a povylamujú žiarivé kamene s jej sarkofágu. Druhý sa ale neodvážia otvoriť a tak aspoň pootvárajú truhly a kostlivcov porozhadzujú po zemi obávajúc sa ich oživenia. Následne sa vrátia na povrch a rozhodnú sa svoj objav vyrozprávať starcovi. Aké je však ich prekvapenie, keď veci, ktoré ukoristili v podzemí na povrchu ihneď začnú horieť. Z obavy o zranenia odhadzujú svoje batohy a v nich im nakoniec zhorí časť ich výstroje.
Starý muž je prekvapený zistením družiny, avšak nevie poskytnúť žiadnu radu ani informáciu o tom, čo našli. Rozhodnú sa teda preskúmať blízku studňu a spúšťajú do nej malého hobita, na jej dne však nachádza iba sutiny a kusy kamenia. Sklamaná družina ho vyťahuje napovrch.
|
