|
Strana 1 z 2  Kostlivci pomaly zostupujúc z podstavcov tasia svoje kamenné meče. „V mene svätého Tyra zhyňte!“, kričí Alderik a napriahnutý so svojím mohutným palcátom sa vrhá na nečisté sily. Mechanická chôdza monštier však pokračuje až pokiaľ sa nezrazia v boji s družinou. Kňaz so svojím mohutným palcátom a Gogo s Isom svojimi mečmi tnú do blížiaceho sa nebezpečenstva, zatiaľ čo Zjaec schovaný za stĺpom a Krakonoš kradnúci sa popri stene strieľajú do útočníkov dávky šípov z kuší. Masívnej sile družiny sa však štyria útočníci nemôžu rovnať a po tom, ako padá posledný kostlivec k zemi sa padacia mreža s hlasitým zvukom dvíha.
Vracajú sa teda po ceste späť až prídu k miestu s malou fontánkou. V tom sa ľahký závan vetra preženie okolo ich nôh smerom k východu a chodbu vpredu aj za nimi s ohlušujúcim rachotom zavalia masívne kamenné kvádre. Zatiaľ čo sa zmetení dobrodruhovia rozhliadajú, objavuje sa pred nimi nehmotná bytosť, akoby z dymu sa formujúc v malú vílu, modrú a priehľadnú ako dym ohniska, vznášajúcu sa nad zemou pred nimi. S úžasom zostanú stáť až kým k nim stvorenie neprehovorí: „Pozorujem vaše počínanie od kedy vaša noha vstúpila do týchto tajných komnát. Som Luun'raal, strážkyňa pokladu“. Družina sa chvíľku nervózne rozhliada a zatiaľ čo sa hobit snaží nájsť nejaký spôsob ako sa z uzavretej miestnosti dostať a zostatok skupiny sa nenápadne snaží za seba schovať nájdený poklad, víla pokračuje: „Mojou úlohou je strážiť poklad v zrkadlovej sieni a každého kto by sa ho chcel zmocniť musím zabiť“. V miestnosti zostane ticho, že by sa dalo nožom krájať. Preruší ho až smiech víly, tá sa vznesie kúsok vyššie a roztočí sa dokola tak, že chvíľu to vyzerá ako by to bolo nejaké tornádo. Potom, čo ustane pokračuje ďalej: „Nechala som vás zájsť až tak ďaleko, pretože sa rada zabávam. A o vaše životy som si ochotná zahrať hru s hádankami“. Opäť sa zachichoce a zavrtí. Skupina pozerá prekvapivo na seba, žiaľ vyzerá to, že na výber nemajú. Masívne kamenné bloky ich tu uzatvorili bez možnosti sa odtiaľto dostať a nehmotné stvorenie vyzerá tak, že ich zbrane ju asi nebudú môcť nijako zraniť. Súhlasia teda a Luun'raal popisuje podmienky hry: „Dám vám 5  hádaniek. Za každú správne zodpovedanú hádanku vám darujem tento čarovný nápoj,“ ukáže do vzduchu dlaňou kde sa zhmotní malá fľaštička, a pokračuje “ktorý umožní istý čas dýchanie pod vodou. Po piatej hádanke vás utopím ako malé mačence. Koľko z vás nápoj získa, toľko z vás prežije a môže odísť.“ Druhovia ťažko prehltnú, Gogovi sa začínajú tvoriť na tvári kropaje potu. Kývnu teda hlavou neschopný slova na znak súhlasu a víla začne hru.
„Moja prvá hádanka znie takto: Hneď je tuto, hneď zas tam, zahvízda a zmizne vám“, čo je to? Kúzelník takmer bez rozmýšľania odpovedá: „Je to vietor!“. Víla sa usmeje a vraví: „Správne, je to vietor“ a pred skupinou sa objaví malá fľaštička s tekutinou. Rozhodnú sa teda o nápoje losovať a prvá pripadá Alderikovi. O chvíľku víla pokračuje:
„Moja druhá hádanka znie takto: Ostrý jazyk na dve strany, ale nič pekné nepovie ti“. Skupina premýšľa a o chvíľu už prichádzajú s odpoveďou: „Meč, je to meč!“. „Správne“, odpovie víla a pre skupinou sa zjaví ďalší túžobne očakávaný nápoj. Tento krát ho získava Isa. Víla teda pokračuje v zadávaní hádaniek ďalej:
„Moja tretia hádanka je nasledovná: Prekrásny dar, ktorý začiatku a konca nemá. A v prostriedku? Nič! Čo je to?“. Tento krát takmer ihneď prichádza odpoveď: „Je to prsteň!“. „Správne“, skonštatuje čarovné stvorenie a nápoj „prežitia“ ostáva v rukách Krakonoša. Je evidentné, že u Goga a Zjaeca sa stupňuje napätie. Víla si toho ale nevšíma a začína svoju štvrtú hádanku: „Nad vodou sa pohybuje, lietať však nemôže. Pod vodou sa pohybuje, stále však suchý jest. Odpovedajte“. Družina dlho uvažuje, nakoniec však prichádzajú s odpoveďou: „Je to tieň! Myslíme si, že to je tieň!“. „Áno, správne, je to tieň“ zopakuje a po krátkom zaváhaní kedy pripadol predposledný nápoj Zjaecovi začne svoju poslednú, piatu hádanku: „Škaredá je ako noc, prekrásne však srdce máva. Kto nepozná, odvráti sa, kto však vie, sa boháč stáva“. Po tejto hádanke však nikto z družiny neprichádza s možnou odpoveďou. Napätie narastá s tým ako sa míňajú zrnká v presýpacích hodinách víly. Nakoniec sa víla ozve. „Tak ako, máte pre mňa odpoveď pútnici?“. „Nie, nemáme“, hovorí Gogo, ktorému jedinému sa neušla tak potrebná fľaštička so svetlomodrou tekutinou. „V tom prípade nech sa stane, čo sa má stať“ zatočí sa opäť víla, tento krát sa však rotujúci víchor postupne stratí a tam kde doteraz bola vidia len prázdne múry. Prekvapení ostanú stáť pretože silnejúci zvuk zo všetkých strán a svetlo bez zdroja sa začína zosilňovať až naraz v jednej explózii všetko pominie s skupina sa zjaví v malej, mokrej kamennej miestnosti, uprostred ktorej je kruhová nádrž s vodou.
Ako sa začínajú obzerať po chladnej kamennej miestnosti, z otvoru v zemi sa začína do miestnosti valiť voda. Polo ork, na tvári ktorého sa zračí skoro čisté zúfalstvo sa vrhá do  otvoru s cieľom preskúmať kam otvor vedie. Zisťuje, že otvor sa po chvíli stočí na stranu a pokračuje ako zaplavená chodba kamsi do diali. Dochádza mu však vzduch a tak sa vracia naspäť. To už je skupina dobrodruhov skoro po krk vo vode a pijú svoje fľaštičky s čarovným nápojom. Gogo ešte naberá do pľúc mohutnú dávku vzduchu pod stropom miestnosti, tá je však už o malú chvíľu celá zaplavená vodou. Jedine jeho zrak momentálne ukazuje kam chodba vedie, pretože lampáš už dávno zhasol. Gogo teda ako prvý odhodlane vpláva do tmavého otvoru a pokúša sa ním plávať. Zaplavená chodba však pokračuje a stráca sa niekde v šere. Gogo naberá posledné sily a jeho mohutné paže sa snažia vymaniť zo zovretia ľadovo chladnej vody. Siaha až na dno svojich síl a stále pláva ďalej, zanechávajúc za sebou už dobrých 200 stôp vzdialenú miestnosť. Koniec chodby sa však neblíži a Gogo sa začína topiť. Jeho mohutné telo sa chvíľku ešte skrúca v posledných kŕčoch, avšak následne však pomaly klesá ku dnu. Medzitým sa štyria dobrodruhovia poslepiačky pokúšajú iba pomocou hmatu dostať niekam ďalej. Nevedia koľko im zázračný nápoj ktorý vypili umožní dýchať pod vodou a tak sa snažia dostať z tohto tunela čo najskôr. O pár minút na to niekto náhodne vrazí do vznášajúceho sa tela polo orka a tak ho ťahajú pod vodou za sebou. Po krátkom čase, sa im videnie začína zlepšovať. Z tmy sa stáva pološero, z pološera svetlo. Podvodný tunel končí niekde pri svetle. Za krátko nato už prvý Isa vynára hlavu a zisťuje, že podľa kruhovej kamennej steny okolo seba a lana ktoré vedie kamsi nahor sa nachádzajú niekde v studni. Pokúša sa teda vyliezť po lane nahor. Medzitým doplávali ostatní s Gogom ktorého ťahali a snažia sa mu nejakým spôsobom zachrániť život. Alderik mu za pomoci posledného kúzla liečenia navracia život a Gogo ostáva v bezvedomí avšak dvíhajúca sa hruď značí, že opäť dýcha. Druhovia si vydýchnu ale krátko nato padá z výšky na nich Isa, ktorému sa pri šplhaní šmykli ruky. Náraz opäť potopí Goga pod vodu a chvíľu trvá, kým sa im podarí jeho telo dostať nad vodu. Záchranná operácia sa teda opakuje. Isovi a Alderikovi sa darí nakoniec vyšplhať zo studne a za pomoci kladky kľuky na oske vyťahujú von aj ostatných. Bezvládnemu Gogovi sa síce snaží naliať Isa do krku liečivú vodu, ta už avšak stratila svoj účinok mimo miestnosti s fontánkou kde vedela liečiť. Gogov stav to nijak nezlepšilo, práve naopak, ale na poslednú chvíľu sa im podarí naliať mu do hrdla liečivú fľaštičku zakúpenú u kňaza v chráme. To nakoniec zaberá a Gogov stav je stabilizovaný natoľko, že pomaly otvorí oči a prerývane dýcha. Od únavy sa zvalí skupina na  zem a zisťujú, že sa nachádzajú na nádvorí hradu pri studni. Kriedou popísaná studňa im hneď pripomenie, že tu zanechali malého chlapca, ktorý tu však nie je.
Na zemi sa váľa prikrývka a kus kriedy, chlapca nikde navôkol nevidno. Družina spozornie avšak žiadne nebezpečenstvo nezazrú. Dajú teda Gogovi vypiť aj posledné liečiace nápoje a vydajú sa cestou z hradu, aby si oddýchli v priľahlej krčme „U starého elfa“. Ako prechádzajú klenbou brány, všimne si ešte Zjaec nápisu na strope „Vojdi kto si bez viny“ a obzrie sa cez rameno na spúšť na nádvorí. Smutne sklopí pohľad. O malú chvíľku nato si uvedomia, že z hostinca, kam sa poberajú z komína stúpa dym. Utešujú sa myšlienkou, že pravdepodobne sa tu na nich rozhodol počkať Camarin, chlapec, ktorého vytiahli zo studne. O chvíľu na to ako prechádzajú okolo okien a nazrú dovnútra zazrú chlapca ako sedí priviazaný na stoličke a v miestnosti sa nachádza zopár tmavých postáv. Neskoro si však uvedomia, že sa mali zakrádať a jeden z banditov, ktorí vonku vykonáva svoje potreby ich zazrie. „Ale, ale, ale! Kohože to tu máme!“ huláka bandita tak, aby ho bolo počuť až do vnútra, načo o chvíľu nato je vonku aj zostatok skupiny. „Partička nejakých usmrkancov si asi vyšla na výlet“, robí posmešky jeden z nich, podľa stavby tela a výzoru možno veliteľ. Skupina banditov vyzerá pomerne nebezpečne. Dvaja mohutní v brnení navlečení bojovníci, za nimi menšie postavy výzorom Zjaeca a na konci domu muž zahalený plášťom s výzorom učenca. Ranená a unavená družina si v duchu nadáva za malú ostražitosť, ale nie je už cesty späť. „Pozrite sa“ hovorí Isa. „Dáme vám 100 zlatých ak nás necháte na pokoji“, snaží sa zúfalo jednať. Vodcovi skupiny sa mihol v oku nejasný záblesk a odhodlaní odpovedá: „Ach áno, 100 zlatých, veď mi si ich už vezmeme sami, nemusíte sa obťažovať usmrkanci“ a hlasito sa zarehoce. Jeho skupina ho napodobní a ako na povel naraz všetci stíchnu. „Zabite ich! Hneď!“ rozkáže veliteľ a ukáže mečom na dobrodruhov.
Začína sa súboj. Tajomná postava v plášti dvihne ruku a skôr ako niečo stihnú podniknúť už mumle nejaké zaklínadlo. Zrazu sa družiny zmocní divný pocit a Krakonoš padá ako  podťatý k zemi. Preľaknutí sa obzerajú čo sa deje, avšak ten si len spokojne odfukuje a pomaličky začína chrápať. Medzitým sa do seba pustia bojovníci. Isa, Gogo aj Alderik sa oháňajú svojimi zbraňami, zatiaľ čo sa Zjaec snaží zobudiť Krakonoša. „Vstávaj ty banda lenivá, lebo ti nakopem tú tvoju čarodejnú riť!“ volá naň zúfalo. Ten o chvíľku malátne vstane a boj prepukne naplno. Zlodej a kúzelník strieľajúc zo svojich zbraní a traja bojovníci sekajúc a mávajúc okolo seba ťažkými zbraňami. Tajomná postava však zosiela zakaždým nejaké podivné kúzlo a z jej ruky vystreľujú fialové záblesky. Tie zrania Isu a Zjaeca tak, že sa ledva držia na nohách, avšak nakoniec skupinu banditov porážajú a unavený na smrť padajú k zemi. Zatiaľ čo Zjaec prehľadáva mŕtve telá, odviaže a utíši Alderik chlapca vo vnútri. Zjaec nachádza u družiny záhadný list: „Malagar, nejaká skupina dobrodruhov, ktorá nedávno dorazila do Nového Ostrohu sa začína motať okolo našich záležitostí. Posielam ti 500 zlatých ako odmenu za to, že sa ich nadobro zbavíš. Nesklam ma. V.“. Okrem listu nachádzajú aj vačok s 500 zlatými a malý zlatý prsteň. Spolu s ich zbraňami vchádzajú dovnútra hostinca, kde sa chystajú stráviť nadchádzajúcu noc a obnoviť svoje sily pred cestou naspäť do Nového ostrohu. Isa si so slzou v oku pri pohľade na odtrhnutý povraz spomína na to, že tu pred pár dňami nechal priviazaného svojho oslíka. Divoké okolie sa pravdepodobne postaralo o jeho rýchlu smrť. Zabarikádujú teda vchod i okná, nanosia drevo do krbu a Isa zostávajúc na stráži a ošetruje spiacu družinu. Noc až na obiehajúcich divokých vlkov, zavíjanie a škriabanie pod oknami prebehne pokojne a skupina sa budí do krásneho slnečného rána. Alderik pred hostincom v žiari slnka kľačiac prenáša modlitby k svojmu bohu, zatiaľ čo sa skupina rozhodla najesť. Neskôr na to ošetria svoje  zranenia a vydajú sa do Nového Ostrohu.
Po zhruba 4 hodinách putovania prichádzajú do mestečka a vydajú sa priamo za Heroltom, zástupcom panovníka. Tomu rozpovedajú svoj príbeh a podrobne vylíčia nebezpečenstvá a útrapy ktoré podstúpili. Podajú mu hlásenie o stave Polmesačnej hlásky a ten im podľa dohody vyplatí každému po 50 zlatých a povolenie podnikať v miestnom kraji. Alderik nechá chlapca na hrade kde bude oň postarané a sám opúšťa so želaním dobrého družinu smerom k miestnemu chrámu. A keďže sa blíži spln, kedy sa majú stretnúť s Benediktom v krčme „Medová Medovina“, rozhodnú sa tam utratiť nejaký obnos z čisto nadobudnutého pokladu.
|
