Nehostinnejší kraj ako Severné pohraničie by ste na mape Faerunu hľadali len veľmi ťažko. Je to územie obývané bojachtivými hordami orkov, nepriateľskými obrami a húfom iných krvilačných príšer. Divokí barbari a plíživé monštrá však nie sú jedinými nebezpečenstvami, ktoré striehnu v tejto oblasti. Sneh, ľad a zavýjajúce vetry tak studené, že by dokázali zmraziť špik v kostiach červeného draka si vyberajú obete z radov nepripravených či nepozorných. Hlboko v horách v podzemí gigantického pohoria však žil jeden z trpasličích klanov po stáročia. Napriek nepriaznivým podmienkam a naustálym nájazdom orkov, gigantických snežných vlkov alebo obrov sa darilo klanu prežiť. Jeden z jeho obyvateľov bol aj mladý bojovník Ulfgar Lutger. Denne museli členovia klanu viesť tuhé boje o potravu alebo samotné prežitie. To spravilo z týchto trpasličích obyvateľov tvrdých a zocelených veteránov. Avšak obávaný orčí náčelník vo svojom ťažení Severným pohraničím útočil na kmeň dennodenne intenzívnejšie a tvrdšie. Stále väčšie davy orkov napádali podzemnú pevnosť a unavené a preriedené rady obrancov znamenali jediné.

Vtedy veľký trpasličí vodca Torun Balderk nariadil nečakaný útok priamo na tábor orkov. Jedine smrť ich náčelníka mohla zaručiť, že bez koordinovaného vedenia sa ťaženie zastaví a rozpadne. V treskúcej zime v tmavej noci vyrazila väčšina bojaschopných, pozuby ozbrojených trpaslíkov naproti nepriateľovi. Pod rúškom tmy v silnej snežnej búrke sa plížili až na okraj orčích táborov pripravení tvrdo udrieť. Zaútočili z dvoch strách so smrteľnou rýchlosťou. Zaskočený tábor orkov utrpel ťažké straty kým sa vôbec dokázal zmobilizovať k obrane. trpaslíci nemilosrdne zabíjali svojimi sekerami, drtili obrovskými kladivami a nehľadiac na svoje životy masakrovali tábor. Avšak v tom sa proti nim vyrútili posily s ktorými nerátali. Obrovskí snežní troli a obri s ťažkými kyjmi povolaní vodcom orkov len nedávno hrozili obrátiť misky váh na druhú stranu. Akonáhle to videl bojujúci Torun, dal príkaz aby sa oddelili traja trpaslíci ktorí sa mali pokúsiť nepozorovane zabiť vodcu orkov. Sám sa pritom postavil do prednej línie s obrovským kladivom, naširoko rozkročený, napriahnutý a pripravený brániť sa. Napriek hustému snehu sa zem otriasala pod dupotom nôh obrov a keď sa bojujúce strany zrazili, rachot bolo to počuť na míle ďaleko. Vo vzniknutom víre boja sa trom trpaslíkom podarilo dostať až k stanu vodcu. Z povzdiali zreteľne videli jeho mohutnú postavu a čierne brnenie ako rozdáva príkazy okolo seba. Pri ňom stáli dvaja šamani, cez plecia prehodené kožušiny medveďa, na krku povesené malé ľudské lebky. Bude iba jedna príležitosť, prehovorili dvaja trpaslíci a pozreli sa spolu na posledného Ulfgara. Ten kým sa nazdal čo sa deje, vyrazili tí dvaja vpred. Dankill behom vľavo odpútal pozornosť jedného šamana a radu orkov stojacich pri prevrátenom voze a Brottor behom vpravo odpútal pozornosť druhého šamana. V tom Ulfgarovi došlo, čo sa deje. Tí dvaja sa obetovali aby mal on voľnú cestu! Bude iba jedna príležitosť, preletelo mu hlavou. Bolesť ktorá mu vytanula na mysli rýchlo potlačil a sústredil sa na tú jedinú úlohu, ktorá mu bola zverená. Pevne stisol rukoväť kladiva až mu zapraskali kĺby a s rýchlou motlidbou k Moradinovi vyrazil ako divoký snežný lev za svojou obeťou. Kútikom oka v behu zazrel ako šaman zosiela zo svojích rúk tmavomodré blesky a tie zasahujú Dankilla do hrude. Zasiahnutý trpaslík po krátkom zavrávoraní padol k zemi. Ulfgarov zrak sa zastrel na červeno a k vodcovi orkov mu ostávalo preskočiť posledné dva stoly. V tom ho ork spozoroval a obrátil sa k nemu s tasenou zbraňou a úšklebom na tvári. Ulfgar zaútočil na dvakát tak vysokého orka v rozbehu avšak ten sa jeho rane vyhol a opätoval mu útok obrovským mečom ktorý zvieral v oboch rukách. trpaslík sa kotúľom prevalil a vzápätí už bol opäť na nohách. Ich zbrane sa mihali vzduchom a narážali do seba v šialenom tanci smrti. Ulfgar zazrel ako jeho priateľa Brottora obkľúčila skupina orkov s oštepmi. Ako zviera zahnané do kúta, oháňal sa trpaslík okolo seba a uštedroval rany kam až jeho kladivo dosiahlo. Brottor nepredal svoju kožu lacno a všade okolo neho sa váľali mŕtvi orkovia. Nakoniec ho však presila orkov oštepmi zdolala a Brottor padol zakrvavený k zemi. To spôsobilo že Ulfgar na malú chvíľku zaváhal. Vodca orkov to využil a ťal. Ulfgar inštinktívne zodvihol k obrane svoje kladivo avšak príliš neskoro. Orkova čepeľ mu dopadla čiastočne na hlavu až pocítil zapraskanie lebky. Keby sa oneskoril o zlomok sekundy, ork by ho preťal napol. Obrovská šečná rana na hlave Ulfgarovi podlomila nohy. Omráčený padol na kolená a krv mu zaliala tvár. Cítil ako mu teplá tekutina steká po tvári a vytvára na snehu červené ruže. Jeho dych zamŕzal v ľadovom vzduchu a jeho koniec sa blížil. Ork sa posmešne zastavil a dvihol s víťazným výkrikom paže nad hlavu. Ulfgar pred sebou videl svoju matku, svojho otca ako mu predáva jeho vlastnú zbraň so symbolom kladiva a kovadliny, videl ako ho učil bojovať. Videl aj boje ktoré museli vybojovať a svojich rovesníkov, ktorých v bojoch stratil. Videl Dankilla ako seká svojou sekerou a roztína hrudný plát orka, videl Brottora, ako mácha svojím obrovským kladivom a drtí končatiny nepriateľa. Videl seba ako kľačí na snehu pred obrovskou postavou orka a krv mu steká z červenej lebky na biely sneh. V tom sa v ňom vzpriečilo všetko pre čo od malička bojoval. Všetky útlaky ktoré musel podstúpiť. Napätie a zúrivosť v ňom kričali na všetky strany až sa varila krv v žilách. Vtedy mocne zovrel rukoväť kladiva vyskočil na nohy s takou rýchlosťou, že zaskočený ork nestačil ani zareagovať. Vzduchom sa mihlo obrovské kladivo so symbolom Moradina, boha trpaslíkov a celou silou dopadlo na pás orka. Zaprašťali kosti a zaskočený ork sa prehol ako jarná tráva vo vetre. Ulfgar sa znova napriahol a ťal zhora kladivom priamo na chrbát ohnutého čiernoodenca. Pláty brnenia zastonali pod obrovským tlakom ťažkého drtiaceho predmetu a povolili. Brnenie sa prehlo dovnútra a opäť pod ním zapraskali lámané kosti nepriateľa. Ork dopadol na zem a spod nevládneho prekvapeného pohľadu mu z úst vytekal pramienok tmavočervenej krvi. Za moradina!... prehovoril Ulfgar a náprahom kladiva rozdrtil orkovi lebku. Tá sa ako zrelý melón rozprskla po okolí a obnažila svoj krvavý obsah. Ulfgar nasmrť unavený nechal dopadnúť svoje kladivo voľne na zem vedľa seba a očami prebehol bojisko. Vedľa neho stáli zaskočení orkovia so šamanom a o kus ďalej bojovala posledná skupinka preťivších trpaslíkov klanu. Poslední traja z vyše tristo bojovníkov. Všetko je stratené, vytanulo mu na mysli. Traja trpaslíci chrbtami k sebe hrdinne odrážali zbrane orkov a dvoch trolov. Bol medzi nimi aj Torun. Ako šelma sa tento ryšavý trpasličí vodca oháňal obrovskou sekerou a jeho dlhé fúzy boli celé pokryté zmrznutou inovatkou od jeho dychu. Otočil sa na Ulfgara a Ulfgarovi sa zazdalo, že sa naň na chvíľu usmial. Je koniec, prebleslo Ulfgarovi hlavou a sklonil ju s očakávaným príchodom smrti. V tom začul ako traja ostávajúci trpaslíci vykríkli ako jeden naraz Moradin a obrovská explózia ho vystrelila vzduchom.

Nespomína si ako dlho tam ležal a nebyť jeho prirodzenej húževnatosti trpaslíka, isto by už dávno zamrzol. Rana na hlave mu mrazom prestala krvácať a to mu zachránilo život. Pozrel sa k obzoru a videl, že noc je už na ústupe. Rozhliadol sa okolo seba avšak napriek jeho výbornému zraku nikoho nezazrel. V tábore dohárali drevené časti vozov a sudov, celý tábor bol výbuchom rozmetaný na všetky strany. Opatrne sa zodvihol a čo mu sily stačili vracal sa naspäť do jaskyne klanu. Našiel tam však len spúšť a mŕtve telá. Stopy po boji boli viditeľné na kažnom mieste. Bez obrany väčšiny klanových bojovníkov nemali ostatní obyvatelia šancu. Celé úbočie vchodu bolo lemované mŕtvolami orkov ako sa trpaslíci v poslednej zúfalej obrane snažili zabrániť ich preniknutiu. Museli zaútočiť v noci keď sme odišli, napadlo ho. Rozbehol sa ako šialený dovnútra, za behu zodvihol sekeru padlého trpaslíka. Bežal chodbami avšak nevidel nikde ani živej duše. Aj vnútro jaskyne naznačovalo, že obránci pri poslednom zúfalom pokuse odpálili výbušniny vyrobené klanovými alchymistami. Časť jaskyne sa pod silou detonácie úplne zosypala a pochovala tak pod sebou veľké množstvo útočníkov. Ulfgar dobehol až k miestnosti kde žil s rodičmi. Našiel ich mŕtvych na kamennej podlahe jaskyne. Otec pevne zvieral kladivo so symbolom trpasličieho boha, všade na vôkol ležali mŕtve telá orkov. Z hrude mu trčali obrovské šípy z kuše. Matka ležala kus od neho s podrezaným hrdlom. Ulfgar od bolesti vykríkol svoj hnev a divoko zavyl až sa ozvena niesla jaskyňou. Cítil, že sa v ňom čosi zlomilo, že stratil časť svojej duše. Zodvihol bojové kladivo svojho otca, posledný krát sa ohliadol a rozbehol sa k východu. Nestretol ani živej duše a vybehol z jaskyne smerom na juh. Bolo mu jedno či umrie, alebo či bude žiť. Snažil sa len dohnať vrahov jeho rodičov, jeho priateľov, nepriateľov celého jeho klanu. Po hodinách behu boli jeho stopy zaviate snehom, mráz sa mu snažil prehrýzť cez masívne kožušiny snežného trola a sneh ho štípal v očiach. Oslabený Ulfgar už stratil pojem o čase a smere kade sa vydal. V tejto pustine určite umrie, napadlo ho. Z posledných síl sa dostal pod horský útes pod ktorým v letných mesiacoch viedla cesta. Tá však bola teraz zaviata metrovými závejmi. Klopýtajúc si spomenul na malú jaskyňu ktorú tu kedysi navštívil. Pobral sa teda k nej ťažko našlapujúc, vyčerpaný a zranený, zúfalý a odovdaný osudu. Z posledných síl dosiahol ústie jaskyne ktoré bolo zpoly sasypané snehom. Vošiel dnu a zacítil pach ohňa. Jeho zmysly sa napli a držiac pred sebou masívne kladivo šiel ďalej do jaskyne. Za úzkym prechodom kde sa chodba rozširovala zbadal malé ohnisko, pri ktorom sedeli traja muži. Tí akonáhle si ho všimli vstali a udivene na Ulfgara hľadeli. Chcel sa ich čosi spýtať, avšak akonáhle spravil krok pred očami sa mu zatmelo a jeho telo mu vypovedalo službu. Kladivo mu vypadlo z rúk a on sa zrútil pred seba na zem ako podťatý dub.

Nepamätá sa na na to, čo sa dialo ďalej, až že sa prebral v južne položenej pevnosti Pekelná brána. Neskôr sa dozvedel, že traja muži, ktorí mu zachránili život boli kňazi boha Pelora ktorí sa snažili v naliehavej záležitosti v zime dostať zo severnej pevnosti na juh do Pekelnej brány - rozľahlej pevnosti na okraji Vysokého lesa. Jeden z nich, brat Dominik sa Ulfgara ujal a prijal ho do chrámu ako svojho zverenca. Liečil mu zranenia a pomáhal mu zbaviť sa myšlienok na stratenú rodinu a kmeň. Keďže meno trpaslíka nieje jeho majetok, ale majetok klanu a jeho klan už neexistoval prijal za svoje chrámové meno Benedict. Svoje vlastné meno už nikdy viackrát nevyslovil. Benedict u Dominika zostal ešte ďaľších 6 rokov. Za ten čas mu pomáhal pri prácach v chráme a svojou silou a bojovými zručnosťami neraz i pri neľahkej ceste divokým krajom. Naučil sa požehnanie kňazov a práci clerika i ako liečiť nevládne a slabé telá. Verný však ostal svojmu jedinému bohovi Moradinovi. Jedného dňa navštívil pevnosť posol zo severu. Jeho vysilený kôň ledva prepletal nohami ako sa snažil dopraviť svojho pána dňom i nocou do svojho cieľa. Dozvedel sa, že padla ďaľšia severská pevnosť a Lord Nasher dal príkaz prvej obrnenej jazde pod velením paladina Isamiela vyraziť na pomoc Alustriel, pani severu. Ako videl Benedict pluky jazdcov na koňoch opúšťajúcich pevnosť, zahorelo v ňom opäť čosi z jeho kraja. Pochopil, že jediná cesta ako poraziť nepriateľov je v neutichajúcom boji, iba tak bude môcť pomstiť smrť svojich blízkych. Po tom, ako jednotka odišla šiel za Dominikom a porozprával mu o svojich cieľoch. Ten jeho rozprávanie prijal s kľudom a aj keď Benedict dohovoril ostal ešte dlho mlčky sedieť. Potom sa zodvihol a šiel sa poradiť s vrchným kňazom Pelorovým. Keď sa vrátil takto riekol Benedictovi. "Nadišiel čas, aby sa naše cesty rozdelili Benedict. Mnoho si pochopil a mnohé si sa naučil. Obávam sa, že už ťa nemôžem viacej naučiť. Vrchný kňaz Pelorov súhlasí s tvojím prepustením. Tam, kde prídeš, šír len dobro a zákon. Chráň slabých a trestaj neprávie. Potláčaj zlo v každej jeho podobe akej ho stretneš. Naše chrámy ti cestou budú oporou. Nech ťa Pelor na tvojích cestách chráni." Potom odišiel a Benedictovi sa zdalo, že zazrel v očiach starého clerika čosi ako slzy. Rozlúčil sa so svojím domovom a jediným kladivom po svojom otcovi prehodeným cez plece vyrazil do sveta.